Podeliť sa o veci máme problém aj my dospelí. Prečo máme iné očakávania od detí, hoc na to ešte nie sú emocionálne dostatočne zrelé?

Na začiatok trošku teórie.

Detský mozog rastie cca 9-12 mesiacov po narodení a potom sa vyvíja do cca 26-28 roku života.

Deti sú pomerne sebecké do približne siedmeho roku života a ich schopnosť prejaviť empatiu začína okolo piateho roku.

Ani jeden z týchto faktov neznamená, že deťom nebudeme od narodenia modelovať správanie a hovoriť im o tom, čo je požičiavanie a ako to vo svete funguje. Neočakávajme však, že to začnú hneď aj robiť, nie sú na to dostatočne zrelé

Jedno z najväčších nedorozumení je:

"Ak dieťaťu dovolím rozhodnúť sa, či chce hračku požičať, bude sbecké, bude mi skákať po hlave a robiť si čo chce."

Znamenalo by to, že pozeráme na svet len čierno-bielo. Svet je však všetko len nie toto. Má rôzne odtiene farieb a nielen sivých.

Je dôležité si uvedomiť, že my sme rodič a sme tu nato, aby sme dieťa viedli a usmerňovali. Aj keď sa k nemu správame ústretovo, neznamená to, že sme kamoši.

Vzťah rodič-dieťa a dieťa-dieťa je odlišný.

My sme tí, ktorí dieťaťu ukazujeme ako funguje svet. Ktorí sa snažia brať ich tak, ako ich veku prináleží. Tí, ktorí majú v tomto vzťahu povedať, toto je už za čiarou a nedovolím ti to, lebo ubližuješ sebe alebo niekomu inému.

My sme tí, ktorí máme stáť pri dieťati a objať ho, keď mu nechceli požičať hračku, ktorú tak veľmi chcelo. Vysvetliť mu, že aj iné deti majú právo sa hrať s tým čo chcú a nie sú preto zlé, zákerné alebo škaredé.

My zároveň sme tí, ktorí vedia, že nemusia zasahovať do vzťahov detí, kým si navzájom neubližujú. Pozorujeme, modelujeme a vysvetľujeme. Ak ale príde ku konfliktu vyriešime ho neutrálne s ohľadom na obe strany.

Môžete im povedať: “ Vidím, že sa chcete hrať s tým istým bagrom. Môžete sa s ním hrať spoločne alebo si nájde každý svoju hračku. Ak sa nebudete vedieť dohodnúť, bager vezmem. Nemäžem dovoliť, aby ste sa kvôli nemu bili.”

Neriešte to, kto komu má bager dať, nechajte to na nich. Ale iba do momentu, ktorý už bude na Vás veľa. Vtedy vstúpte, zoberte bager s tým, že sa nevedeli dohodnuť. Môžu skúsiť inú hračku. Všetko s kľudom a pokojom. Chvíľu bude trvať, kým sa dokážu dohodnúť a podobný vstup ešte budete musieť pár krát opakovať. Je to proces učenia sa (Príčina a logický dôsledok.)

Ako okrem toho vieme riešiť situácie s požičiavaním hračiek medzi deťmi a hlavne súrodencami/návštevami?

Je viacero možností:

1. Určite ich pripravme na danú situáciu. Poprosme dieťa, aby pripravilo hračky, o ktoré sa bude chcieť podeliť
2. Využime možnosť výmeny hračiek medzi deťmi. 
3. Ak kvôli hračke vznikne konflikt napr. medzi súrodencami, povedzme: "Vidím, že sa pri tejto hračke neviete dohodnúť, odložím ju." (Ako v príklade hore)
4. Spýtajme sa dieťaťa, ktoré má hračku, či si ju iné dieťa môže požičať, že je následne vráti. Ak nie, vyberme inú hračku s komentovaním: "Chceš sa hrať so všetkými hračkami, rozumiem. Skúsime si nájsť inú hračku, deliť sa je náročné." V prípade, že dieťa bude chcieť aj tú, vieme povedať: "Túto hračku sme vybrali z pomedzi tých, ktoré si vybral ako spoločné. Budeme sa s ňou hrať, ale môžeš sa pridať.

Prosím pamätajme si:

To, že deti sebecké v útlom veku, neznamená, že tak budú fungovať aj v neskoršom živote. My sme zodpovední za to, že im budeme ukazovať (modelovať) správanie na samých sebe. Občas si niečo požičiame, občas niečo požičiame a môžeme to deťom vysvetliť, prípadne ukázať prostredníctvom hry.

Učme ich, že je v poriadku nepožičať veci, ak nechcú. Musia však rátať aj s tým, že niekto hračku nebude chcieť požičať.

Nesnažme sa byť rozhodcom (museli by sme sa prikloniť na jednu stranu), buďme mediátorom v prípade konfliktu.

Neočakávajme od detí, že dokážu robiť niečo viac, ako prináleží ich veku a štádiu ich rozvoja. Budeme zbytočne sklamaní, lebo nikdy nedostaneme to, čo sme očakávali.

Ak by ste aj napriek týmto informáciam mali stle nejasnosti a chceli sa poradiť, budeme radi ak využijete konzultácie.